Najviac sa ich postavilo v 60. až 80. rokoch minulého storočia. Mali obrovské kapacity a boli „na každom rohu“. Postavené boli podľa štandardov vtedajšej medicíny, keď sa do nemocnice chodilo na dlhé hospitalizácie, neexistovala laparoskopia a málokto mal doma telefón. Stav ciest a vozového parku bol aj na dnešné pomery tragický. Pred nemocnicami parkovali sanitky, ktoré boli viac pokazené ako schopné pomáhať pacientom.

S mnohými aspektami minulého režimu sme sa už dokázali vyrovnať a posunúť sa do 21. storočia. S veľkými nemocnicami nám to však akosi stále nejde. Debata o ich zmysle a najmä o ich dlhoch je tu tak dlho, že aj na tých, ktoré boli opravené, už znova opadala omietka. Stretávame sa s absurdnými úvahami o tom, že je dobré, keď tvoria dlhy, pretože to je znak ich oddanosti pacientom.  A je dobré, keď ich je veľa, lebo ich majú pacienti poruke.  Realita nám však ukázala, že posteľ a izba nestačia. Pretože o pacientov sa nemá kto postarať.

Ministerstvo zdravotníctva zvažuje prísnu reguláciu rozdeľovania peňazí v zdravotníctve. Chce určovať, aký podiel majú dostať ambulancie či lekárne, pričom zámerom je pravdepodobne zvýšiť objem peňazí pre nemocnice.

Ak sa pozrieme na to, čo nemocnice robia a na čo míňajú peniaze, zistíme, že až 86 percent zdrojov je použitých na hospitalizácie pacientov. Znie to logicky, veď sú to nemocnice. To však nie je úplne ideálne. Prečo? Dostaneme sa k tomu neskôr. 
Slovensko je so svojím pomerom výdavkov na hospitalizácie spolu s Nemeckom a Gréckom na čele krajín OECD a výrazne nad ich priemerom (65 percent). Nemecko je tam preto, lebo legislatívne obmedzenia a ambulantní lekári dlhodobo bránili v poskytovaní ambulantnej starostlivosti vrátane jednodňovej medicíny. V iných krajinách je to vzhľadom na starnúcu populáciu a potrebu integrácie starostlivosti jedna z hlavných rolí nemocníc. S gréckym zdravotníctvom sa, verím, porovnávať nechceme.

vydavky nemocnic podla typu ZS.PNG

Prečo je to problém?

Medicína sa vyvíja. To, čo platilo niekedy, je dnes prežitok. Trendy v poskytovaní zdravotnej starostlivosti stále viac smerujú do ambulantnej sféry, pretože je to lepšie nielen pre pacientov (domáce prostredie), aj pre celý systém (s ohľadom na financie, kapacity zdravotníckych zariadení aj ich personál). Zároveň sa ukazuje, že v krajinách, ktoré majú vyšší podiel výdavkov na hospitalizácie, je aj viac hospitalizovaných pacientov. Náhoda? Určite nie. Všade platí, že každá nemocničná posteľ si nájde svojho pacienta. Jedinou výnimkou je už spomenuté Grécko.

Hosp na 100 tis.PNG

Čo by sme teda mali urobiť pre naše nemocnice?

1. Nevyhnutne potrebujeme reformu dlhodobej zdravotnej starostlivosti. Niekedy ju suplujú práve nemocnice, inokedy sa musí trápiť rodina. A často sa nenájde nikto, kto by sa o chorého pacienta postaral, keď to už sám nedokáže. Zo zásuvky treba vybrať stratifikáciu nemocníc a začať pracovať. 

2. Potrebujeme viac prepojiť ambulantnú a nemocničnú starostlivosť a motivovať nemocnice, aby sa viac venovali ambulantnej starostlivosti. A naopak, zabezpečiť, aby počet hospitalizácií klesal, a to tak, že sa budeme lepšie starať o pacientov v ambulantnej sfére. Aby nemuseli skončiť v nemocnici. Povedie menej hospitalizácií k šetreniu? Nie. Ak však klesne počet hospitalizácií a nemocniciam ponecháme aktuálne kontrakty, cena za hospitalizáciu porastie.

Čo by sme robiť nemali?

1. Nemali by sme zavádzať také regulácie, ktoré veľkým nemocniciam zaručia viac peňazí na úkor ambulancií či iných segmentov zdravotnej starostlivosti. Takéto regulácie neprinesú do zdravotníctva viac peňazí, nezaručia, že tie existujúce sa budú míňať efektívnejšie, ani nepomôžu pacientom.

2. Nemali by sme sa báť investovať do zdravotníctva. Na zdravotnú starostlivosť dávame v prepočte na jedného poistenca len štvrtinu z toho, čo Nemecko a len polovicu z toho, čo Česká republika. Nemôžeme očakávať, že v týchto podmienkach budeme mať zdravotníctvo západnej Európy.

3. Nebojme sa urobiť poriadok s priamymi platbami pacientov. Politicky to chce odvahu. No takmer všade na svete doplácajú pacienti za zdravotnú starostlivosť.  Je to dôležitý príjem systému a spolu s ochrannými mechanizmami pre ohrozené skupiny funguje veľmi dobre. Aj slovenskí pacienti dnes doplácajú. Väčšinou za lieky, pomôcky a najviac za zubnú starostlivosť. Nemali by sme tieto priame platby zvyšovať, ale príjem z nich  rovnomerne rozložiť do celého sektora zdravotníctva.

Ústavná starostlivosť je jeden príbeh. Spolu s ňou však musia nastať zmeny aj v ambulantnej sfére. Ak si o nich chcete prečítať viac, kliknite na tento blog.