V súlade s touto myšlienkou bol zavedený do nášho systému limit spoluúčasti. Opatrenie, ktoré by sociálne slabším malo nad stanovený limit kompenzovať náklady na lieky či zdravotnícke pomôcky.  Dnes však odpúšťame v lekárni dve eurá nielen dieťaťu, ktorého rodičia sú v hmotnej núdzi, ale aj dieťaťu, ktorého rodičia zarábajú nadštandardne.

A rovnako je to aj s dôchodcami či ľuďmi so zdravotným postihnutím. Všetci sa zhodneme na tom, že solidarita musí existovať. Toto však nie je solidarita. Solidarita nie je zvyšovať dane a odvody a potom ich míňať tam, kde ich vôbec nie je treba. My tomu hovoríme neefektivita systému.

Ak sa však na tieto úhrady pozrieme vo väčšom detaile, zistíme, že až 10-tisíc z týchto detí má aspoň jedného rodiča, ktorý zarobí najmenej 30-tisíc eur ročne.

Niekto môže namietať, že aj dobre zarábajúci rodič môže mať choré dieťa, ktorého finančné nároky presahujú jeho príjmy. Pozreli sme sa teda na tých, ktorým sme odpustili doplatky za viac ako 1000 eur. Bolo ich presne šesť.

Ak je sociálne opatrenie nastavené správne, aj lepšie zarábajúcim rodičom s veľmi vysokými doplatkami patrí sociálna ochrana. Lenže pri aktuálnom pokrivenom nastavení systému  rozdávame peniaze aj tým, čo to nepotrebujú. Pritom nemáme na liečbu, ktorá je inde štandardom.

Zdôrazňujem, že je veľmi správne, ak oslobodíme spod doplatkov za lieky alebo stanovíme ich maximálnu hranicu pre deti z chudobných rodín, dôchodcov s nízkym príjmom alebo ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Každý by mal mať prístup k zdravotnej starostlivosti bez ohľadu na svoj príjem.

Otázne je však nastavenie pravidiel. Tie by sa mali viac sústrediť napríklad fakt, že sú ľudia, ktorí k lekárovi vôbec nejdú, pretože by precestovali vyššiu sumu, ako je samotný doplatok za liek. Ak ministerstvo zdravotníctva pri avizovanom prehodnocovaní pravidiel limitu spoluúčasti napraví spomenuté anomálie, môže to byť správny krok.