Platí to aj pre ochorenie. Človek, ktorý si vypočuje od lekára vážnu diagnózu, prechádza niekoľkými štádiami, počas ktorých sa so svojou novou situáciou vyrovnáva. Dá sa však so smrteľnou diagnózou vyrovnať a žiť plnohodnotne, ako keby sa nič nestalo?

Päť štádií vyrovnávania sa s chorobou a smútením popísala psychiatrička Elisabeth Kübler-Rossová:

1. Popieranie a izolácia: Prvou reakciou na hrozivú diagnózu je často popieranie. Človek môže odmietať veriť, že je chorý, alebo môže popierať vážnosť svojho stavu. Môže sa tiež izolovať od ostatných, aby sa vyrovnal so svojimi emóciami.

2. Hnev: Keď sa popieranie už nedá udržať, nastupuje hnev. Človek môže byť nahnevaný na osud, na svojich blízkych, na lekárov alebo dokonca na Boha. Môže sa tiež cítiť frustrovaný a bezmocný.

3. Vyjednávanie: V tejto fáze sa človek snaží vyjednávať o svojom živote s vyššou mocou. Môže sľúbiť, že bude dobrým človekom, ak sa vylieči, alebo sa môže modliť za zázrak.

4. Depresia: Keď si človek uvedomí, že vyjednávanie nefunguje, môže upadnúť do depresie. Môže sa cítiť smutný, pociťovať beznádej, je bez záujmu o život. Môže sa tiež stiahnuť od svojich blízkych.

5. Prijatie: V konečnej fáze prijatia človek akceptuje svoju realitu, ale snaží sa zo života vyťažiť maximum. Môže sa tiež zmieriť so svojimi blízkymi a nájsť zmysel v živote.

Pomáha nám delenie choroby na štádiá alebo nás „ťahá dole“?

So spomínaným rozdelením štádií vyrovnávania sa s chorobou by sme mohli polemizovať. Sama som sa v praxi nestretla s ich lineárnou postupnosťou, ani s plným zastúpením u každého jedného pacienta.

Zdalo sa mi niekedy skôr na škodu, ak bol pacient o štádiách informovaný. Niekedy si vyčítal, keď u neho choroba prebiehala úplne inak, ako popísali odborníci na ľudskú dušu. Pacienti mali často pocit, že málo smútia, prípadne smútia neprimerane dlho alebo že smútia spoločensky neprijateľným spôsobom.

Problematická je – podľa môjho názoru - aj konečná fáza prijatia choroby či smútku. Ja sama by som ju spojila skôr s akceptáciou ako s prijatím. Ľudsky ani profesionálne nie som presvedčená o inštancii prijatia častokrát veľkého utrpenia či straty.

5 štádií prijatia choroby.png

Ak aj pripustíme prijatie ako spôsob vyrovnávania sa s ťaživou realitou, myslím si, že prichádza skôr plynule v podobe zábleskov aspoň trochu znesiteľných chvíľ, ktoré striedajú tie horšie.

Súhlasím s doktorkou Máriou Jasenkovou z neziskovej organizácie Plamienok, že neexistuje „správny postup“ ani univerzálny návod, čo a kedy máme v smútení prežívať. Viac ako na modely smútenia a zaraďovanie do štádií by sme sa mali sústrediť na samotný kontakt s človekom.

Zistila som, že jednotlivé fázy vyrovnávania sa s chorobou či smútkom dokážem vnímať z lepšej perspektívy, keď ich zasadím do cyklu v podobe kruhu. Doposiaľ som sa stretla s vertikálnym zoradením podľa čísel, ako ich citujeme aj v úvode tohto článku, alebo so zobrazením v podobe krivky.

Ak si však štádiá choroby zoradíme do kruhu, budú podľa mňa lepšie reprezentovať realitu, ako ju prežívajú pacienti prechádzajúci chorobou či smútením. V skutočnosti sa totiž jednotlivé fázy veľmi prelínajú a majú vlastné poradie – tak, ako ich má sám život.

Každý sa chorobe prispôsobuje, ako najlepšie vie

Adaptácia alebo prispôsobenie sa zahrňuje spôsob vyrovnania so vzniknutými životnými zmenami. Každé ochorenie je vážnym zásahom do života človeka.

Vysokoškolská učiteľka Ivica Gulášová uvádza tri formy vyrovnávania sa s ochorením:

· Depresívno - pesimistická adaptácia. Pacient reaguje na ochorenie depresiou až žiaľom či strachom spojeným niekedy s obavami z nevyliečiteľnosti choroby, prípadne s hypochondrickým sebapozorovaním. Pacient sa poddá chorobe a astenické (krehké) city znemožňujú mobilizáciu prirodzených ochranných mechanizmov organizmu, čo napokon sťažuje priebeh choroby.

· Optimistická adaptácia. Nie je natoľko negatívna. Pacient môže reagovať na oznámenia diagnózy nedôverou v jej presnosť, no v každom prípade podceňuje závažnosť svojho ochorenia. Neberie svoju chorobu dosť vážne a nepripisuje jej taký veľký dosah, aký v skutočnosti môže mať. Preto zanedbáva liečenie, odmieta sa šetriť, nedodržiava zásady životosprávy, nerešpektuje požiadavky diétneho režimu. Pacientovi treba pomôcť správne sa psychicky vyrovnať s faktom choroby. Oznámenie a objasnenie jeho stavu je súčasťou tejto pomoci, súčasťou psychologického prístupu k pacientovi.

· Primeraná, realistická adaptácia na chorobu si vyžaduje prijímať chorobu ako skutočnosť, ktorú treba rešpektovať. Na jednej strane nepodceňovať a na druhej strane neupadať do depresie, apatie alebo paniky. Vyžaduje to odovzdať sa s dôverou do rúk lekára, sestier, zdravotnej starostlivosti, rešpektovať zásady odporúčanej liečby a životosprávy

Edukačné programy pri chronických ochoreniach  – zohľadňujú adaptáciu človeka?

Opakom adaptácie na chorobu je tzv. maladaptácia. Príkladom môže byť pacient s cukrovkou, ktorý odmieta liečbu a tvrdí, že žiadnu cukrovku nemá.

Odborníčka na ošetrovateľskú starostlivosť Elena Gurková napríklad zdôrazňuje, že edukácia sa musí preorientovať z informatívneho charakteru o téme inzulín a diéta na podporné stretnutia, trpezlivé počúvanie pacienta o jeho obavách, reakciách na chorobu a na postupné posilňovanie motivácie k liečbe.

Pacient sa môže sťažovať, že ošetrujúci personál je netrpezlivý a všetci mu vysvetľujú veci, ktorým on nerozumie. Keď ma vykonávať všetko podľa pokynov, jeho život sa skončil. „Odteraz žiadny alkohol, sladké a pichať si inzulín každý deň,“ počúvajú často pacienti s diabetom.

Takýto pacient má pocit, že to v žiadnom prípade nezvládne. Lepší postoj, ako zdôraznňovať to, čo pacient nesmie, je presmerovať jeho pozornosť na hľadanie nových alternatív a možností.

Smútenie ako dôležitá súčasť života

Súčasný trend psychohygieny smeruje človeka k trvalému šťastiu a životu bez bolesti. Zmysel života a samotný život sa odkladá len na chvíle, keď sme pri sile. Pacient je nabádaný čo najskôr sa zmieriť s chorobou a takpovediac sa „neopúšťať.“

K chorobe sa tak neraz pridáva ďalší stres, a to je nešťastie z toho, že neviem byť šťastný. Šťastie je však skôr jednorázovým potešením, nie je vnútorným pokojom, ktorý môžeme prežívať bez ohľadu na životné či zdravotné okolnosti.

Pomoc pri smútení existuje

Takéto techniky odporúča pri smútení lekárka z Plamienka Mária Jasenková:

  • Dovoľme si smútiť
  • Hľadajme ľudí, ktorí sú nám blízki a podeľme sa s nimi o svoje trápenie
  • Podeľme sa o svoje spomienky
  • Vyjadrujme svoje pocity
  • Plačme osamote, aj so svojimi blízkymi
  • Buďme so sebou trpezliví, smútenie vyžaduje čas
  • Necíťme sa vinní, že nie sme schopní prežívať radosť
  • Bojujme o nádej, že raz sa budeme cítiť lepšie

Zdroje:

GURKOVÁ, Elena. Nemocný a chronické onemocnění: edukace, motivace a opora pacienta. Praha: Grada Publishing, 2017. Sestra. ISBN 9788027104611.

FRANKL, Viktor Emil. Hľadanie zmyslu života: napriek všetkému povedať životu áno. [1. vyd.]. Bratislava: Eastone Books, 2011. ISBN 9788081091599.

Gulášová, Ivica. Adaptation of patient to changed health condition and to hospitalization. 2005. Dostupné na: https://www.researchgate.net/publication/332197695_Adaptation_of_patient_to_changed_health_condition_and_to_hospitalization

Shermer, Michael. Five Fallacies of Grief: Debunking Psychological Stages. 2008. Dostupné na:

https://www.scientificamerican.com/article/five-fallacies-of-grief/

Jasenková, Mária. In: Horák, Otakar. Neexistuje päť štádií trúchlenia. Lekárka z Plamienka: Cesta smútenia je u každého jedinečná. 2022. Dostupné na: https://dennikn.sk/3090989/neexistuje-pat-stadii-truchlenia-lekarka-z-plamienka-cesta-smutenia-je-u-kazdeho-jedinecna/